Blog

Veď podnikám už dvadsať rokov, to ja by som mohol učiť iných! Počuli ste niekedy takýto výrok? Je prirodzené, že človek, ktorý už veľa dokázal, musel na veľa vecí prísť sám. Preto je na mieste byť hrdý na svoju inteligenciu a schopnosť správne vyriešiť problémy, ktoré priniesol život a rast firmy. Na druhej strane sa vám ten istý človek sťažuje, že pokiaľ si sám prácu neurobí, tak to nebude urobené dobre, že mu chýbajú peniaze, že nemá dobrých ľudí , že stále musí riešiť tie isté problémy, že je často v strese a niekedy sa cíti byť otrokom vlastnej firmy. A že by aj chcel rásť, ale obáva sa, že ho firma prerastie a preto radšej neberie ľudí a odmieta zákazky. Čím to je?

Nejedna firma takto skrachovala. Prevalcovala svojho šéfa, ktorý pred ňou nestihol „bežať“. Nevedel ju dostatočne rýchlo preorganizovať a správať sa vždy primerane prudko sa meniacej situácii. Toto je dnes najčastejší dôvod, prečo úspešní podnikatelia predávajú svoje firmy. Nerobia to preto, že si už chcú oddýchnuť a užívať si život, ako to radi hovoria na verejnosti. Alebo preto, že ich k tomu donútila konkurencia. Svoje firmy predávajú hlavne preto, lebo majú strach, že neustále rastúcu firmu už nezvládnu a prerastie im cez hlavu. Tak od nej radšej utečú skôr, než by to mohlo celé zahučať a oni by prišli o plody 15 ročnej tvrdej práce.

Aký je „životný príbeh“ mnohých slovenských spoločností? Najprv majiteľ vymyslí, čo sa bude robiť, potom založí firmu a dlhé roky pracuje, drie a nespí. Nielenže mu narastá konto, ale pribúdajú mu klienti, narastá počet zákaziek, adekvátne tomu aj počet reklamácií, rozvozov tovaru, počet rokovaní, výrobných procesov, inventúr, prijímacích pohovorov, metrov štvorcových skladových zásob, komunikácií s úradmi, a tak ďalej.

Tak ako platí, že v núdzi spoznáš priateľa a kapitán lode spozná najlepších námorníkov až po prežitej prvej búrke, tak aj najhodnotnejších pracovníkov spoznáte podľa toho, ako zareagujú na mimoriadnu krízovú situáciu vo firme. Vtedy tí najlepší bez zbytočných otázok a slov, ochotne a dobrovoľne, bez príkazu šéfa urobia to, čo potrebuje ich tím pre víťazstvo.

Zažili ste už túto situáciu? Chcete dobre svojim podriadeným a preto im dáte vysoké fixné platy, vianočné posedenie, dobré odmeny, služobné autá a iné hodnotné bonusy, a predsa vám podaktorí hovoria, ako im je zle, ako sa nedá podať väčší výkon, ako majú toho veľa a nie sú ochotní urobiť nič navyše?

Veľa majiteľov sníva o tom, že bude mať firmu, ktorá je efektívna, stále zisková a je tak dobre zorganizovaná, že zarába peniaze majiteľovi aj vtedy, keď je na polročnej dovolenke na ceste okolo sveta. Takýto sen býva konfrontovaný s tvrdou realitou života podnikateľa. Väčšina majiteľov „eseróčiek“ je totiž denno-denne zavalená bežnou operatívou.

Každá firma stojí a padá na svojich ľuďoch. Aby prežila, potrebuje takých, ktorí spĺňajú dve hlavné kritériá: čestnosť a výkonnosť. Osobitnou kapitolou hodnotenia ľudí by mohla byť ich vernosť organizácii, ale uvidíte, že pre praktické potreby môžeme smelo tento aspekt zaradiť pod kolónku čestnosť. Čo teda s ľuďmi, ktorí to nespĺňajú?

Pokiaľ rozmýšľate nad tým, ako vybudovať takú firmu, ktorá tu bude aj o sto rokov a prežije všetky turbulencie, ktoré zapríčinia politici, hospodárske krízy, zlé počasie a konkurencia, tak nemáte na výber a musíte uvažovať nad tým, ako svoju firmu lepšie zorganizovať. Čím je firma lepšie zorganizovaná a nastavená, tým má väčšiu šancu prežiť rôzne útoky a búrky.

Nejedného šéfa trápi každý deň jedna a tá istá otázka: „Ako dosiahnuť, aby moji zamestnanci robili veci tak dobre, ako ja? Kiežby som sa vedel naklonovať!“ Aj vy ste už niekedy zažili to, že ste zamestnancovi zadali úlohu a keď ste to prišli skontrolovať, povedali ste si, že bolo by bývalo lepšie, keby som to bol spravil sám? Ako z toho von?

Buďte vždy iní a lepší. Inak stuhnete ako kameň a nič v živote nevyhráte. Keď sú ľudia v práci príliš vážni, tak je tu niečo veľmi nesprávne. V manažmente existuje jeden zaujímavý pojem – „duch hry“. Čo znamená duch hry? Znamená to, ako sa celkovo staviate ku svojej práci. Ak beriete svoj život priveľmi vážne, tak ho začínate strácať. Žiadna sloboda, žiadna voľnosť, žiadna schopnosť mať iné myšlienky, neochota si pripustiť, že niečo iné a nové môže byť dobré a lepšie ako je to dnes. Tuhosť a vážnosť je nástrojom tých, ktorí prehrávajú.

Keď sa našich klientov pýtam, ktorý výrok ich kolegov a podriadených ich dokáže najviac vytočiť, väčšina odpovedá jednoznačne: „Nedá sa!“ Táto univerzálna odpoveď na akúkoľvek požiadavku je hlavná príčina šéfových rozladení. Ak má vedúci pracovník takýchto ľudí okolo seba priveľa, skôr či neskôr ho jeho práca omrzí. Dôjde k záveru, že ľudí vlastne nepotrebuje, lebo sú tak či onak neschopní a najlepšie bude, keď si to spraví sám. A dôjde k najhoršiemu: prestane rásť.

Ako začať? Začať treba s tým, že sa rozhodnete byť úspešný. Aj keď to znie ako klišé, treba to urobiť. Veľa ľudí iba rozpráva o tom, že by sa chceli stať úspešnými, ale iba veľmi málo ľudí naozaj aj verí, že sa nimi stane. A iba málo ľudí uvažuje o dosiahnutí svojho úspechu ako o samozrejmosti. A to má svoje príčiny.

Prečo to treba riešiť? Lebo stresujúce faktory spôsobujú veľa zlých vecí. Znižujú výkonnosť človeka aj celej firmy, klesá efektivita pracovníkov a v konečnom dôsledku, ak tento stav trvá dlhodobo, končí chorobou pracovníka. Tak sa najprv pozrieme na niektoré príčiny vzniku stresu.

Slovo stratégia nie je veľmi obľúbené. Namiesto poriadneho, dlhodobého plánovania funguje mnoho firiem radšej metódou „Poďme robiť, veď nejako bude!“ Stratégiu vnímajú ako zbytočný luxus, ktorý si môžu dovoliť len obrovské firmy so stovkami ľudí. A práve preto, že žiadnu stratégiu nemajú, sa tými obrovskými spoločnosťami nikdy nestanú.

V každej firme sa tu a tam stane, že sa pracovníci dopustia chyby. Niekto mešká do práce, iný sa škaredo poháda s kolegom, ďalší intriguje a nejaký nešťastník stratí drahé náradie. Ak sa takéto konanie opakuje a nikto ho nerieši, problém sa zväčšuje a časom je ohrozená morálka celého vášho tímu. Každý sa háda s každým a klesá produkcia. Ak nechcete, aby to skončilo katastrofou, musíte to riešiť. Súhlasíte so všeobecným tvrdením, že je práca s ľuďmi tá najťažšia? Áno je, ale iba v prípade, že jej nerozumiete!

Už sa vám niekedy vo firme stalo, že ste v nej zostávali posledný? Pre každého vedúceho pracovníka je to veľmi ošemetná situácia. O piatej poobede sa dívate na chrbát vášho posledného zamestnanca, ako s úsmevom odchádza preč, kým vy ešte o ôsmej večer sedíte za stolom a robíte robotu, ktorá sa urobiť musí. Takto to nemá byť!

Čo myslíte, ktorú vetu od podriadených šéfovia najviac neznášajú? V tejto hitparáde väčšinou vyhrávajú skvosty ako „nedá sa“, „šéfe, nepovedal si“, „nevedel som“, „ani som netušil, že si to myslel takto“, „to si určite nehovoril“ a podobne. Je veľmi nepríjemné, ak sa na podriadeného spoľahnete a veríte, že príkaz splní a on to neurobí. Všetka táto robota potom končí na vašich pleciach.

O riadení zamestnancov koluje množstvo mýtov a poloprávd. Tá najčastejšia hovorí, že riaditeľom sa človek musí narodiť, že je to otázka talentu alebo zázračných vlôh. Táto veta je asi taká pravdivá, ako keby sme povedali, že na šoférovanie musí mať človek špeciálne gény. Samozrejme, nie z každého šoféra môže byť pretekár, ale naučiť sa to dokáže každý z nás. Platí to aj pre riadenie ľudí, podmienkou ale je, že viete, čo sa máte učiť.

Možno poznáte, alebo ste videli u iných, takúto situáciu: dostanem nápad, ktorý chcem zrealizovať, alebo úlohu, ktorú treba vykonať. Napríklad je to nápad a z toho vyplývajúca vlastná úloha – konečne napísať nejaký klobúk, alebo aspoň dať na papier nejaký konkrétny pracovný postup. Pustím sa do toho s vervou a plným nasadením. Ale skôr, než to dotiahnem do konca, príde nový, akútny problém, ktorý vyžaduje okamžité riešenie.

Často sa stáva, že potom, čo ste z najvýkonnejšieho člena skupiny spravili jej šéfa, výkonnosť klesla. Je to zdanlivo logické – veď nemá kto „robiť“ výsledky. Ak spravíte šéfa z obchodníka, ktorý robí 50% obratu oddelenia, jeho čísla budú chýbať. Na základe čoho sa teda rozhodnúť?

Máte aj vy také dni, ktoré sa oprávnene dajú nazvať „deň – blbec? Cítite sa pod psa, nič sa nedarí, nálada klesá na bod mrazu. Neviem, či sa to stáva len mne, alebo to pozná každý – zaujímavé je, že sa to nedá predvídať, naoko to s ničím nesúvisí a preto je také ťažké vyliezť z toho bahna von. Alebo ste možno zažili záchvat smiechu a nespútanej veselosti, ktorá bola v tom okamihu určite „cez čiaru“, ale nevedeli ste sa ovládnuť. A to už nehovorím o občasnom padnutí na dno, o depresiách, ktoré možno majú, možno nemajú reálny základ, ale sem-tam sa každý z nás dostane do tejto pivnice. Vyhrabať sa odtiaľ je veru riadny problém.

Každý šikovný šéf začne skôr či neskôr riešiť, koho vybrať svojho zástupcu. Je to veľmi zložitá otázka, lebo kým „bežnú“, každodennú prácu možno s dobrým zaškolením delegovať relatívne jednoducho, manažérska právomoc sa odovzdáva ťažšie. Navyše, ak vybraný zamestnanec manažérsku prácu nezvládne, iba málokedy je ochotný vrátiť sa späť na nižšiu pozíciu. Ako teda správne vybrať budúceho šéfa?

Každý z nás žije najlepšie, ako vie. A život, ako to už býva, prináša všeličo: chvíle krásne, aj tie horšie, okamihy chýb, trápnosti aj omylov. Veď to poznáte. Nikto z nás nemá garanciu na úspech. No niekedy je to tak, že práve momenty, keď si myslíme, že si z iks možných riešení vyberáme to najlepšie, sa neskôr ukážu ako momenty fatálnych omylov.

Už sa vám niekedy stalo, že ste stratili zákazníka, ktorý s vami roky spolupracoval? Je to veľmi nepríjemný pocit! Dlhé roky ste spolu robili biznis, veľmi dobre sa vám darilo, spoločne ste vyrástli, chodievali ste na stretnutia, na dovolenky, poznáte jeho manželku, deti, zamestnancov… A zrazu je tomu všetkému koniec. Ako sa tejto situácii vyvarovať a ako ju zvrátiť?