My ľudia sa vždy snažíme žiť najlepšie, ako vieme.
Pochvala či ocenenie nám robí dobre a preto ich chceme počuť čo najčastejšie. Sme na to zvyknutí už odmalička: dokonca aj deti mnohí vychovávajú metódou „cukru a biča“. Ak robíš to, čo ja (matka či otec) chcem, tak ťa chválim, ak to nerobíš, tak ťa tvrdo skritizujem.
Už od detstva sa v nás kritika stotožňuje s nepríjemným znížením sebadôvery. Ale poďme sa na to pozrieť znova, skúsme nájsť nový uhol pohľadu: dá sa správnou, dobre mienenou kritikou pomôcť? Možno aj áno, ale je potrebné urobiť to správne.
Ak vidím u niekoho nejaký nedostatok, najprv si musím uvedomiť, že toto je len maličká časť jeho celkových vlastností. Ten človek spravil mnoho vecí veľmi dobre, ale v tejto jednej pochybil. Takže začať ho hneď tvrdo kritizovať je tak trochu (väčšinou poriadne) nefér.
Treba ho najprv oceniť za to, čo robí dobre, tomu venovať väčšinu času a na záver uviesť svoju kritiku napríklad vetou: „A vieš, čo by bolo super, keby si ešte urobil? V tom prípade by to bolo úplne dokonalé!“ A tu povedzte stručne a podľa možnosti bez osočovania svoju výhradu. Alebo: „Vieš, až ma prekvapuje, koľko vecí si zvládol, čo všetko robíš dobre, len je tu ešte jedna maličkosť, ktorá mi nesedí.“ A nasleduje výhrada. Ak si skutočne dáte záležať na tom, že vaše slová ocenenia budú pravdivé a úprimné, tak tú „maličkosť“, ktorú treba napraviť, bude dotyčný kritizovaný vnímať omnoho lepšie, ako keď to poviete ako holú kritiku a nič k tomu. Samozrejme, u jedinca, ktorý má veľké ego, to nebude nič platné, on sa urazí alebo bude protestovať tak či tak. Ale u väčšiny ľudí to môže fungovať.
Prvou vecou je, kde a kedy povedať kritické slová.
Ak už naozaj musíte niekoho skritizovať, tak to vždy robte jeden na jedného, nikdy nie pred kolektívom alebo ostatnými rodinnými príslušníkmi či kamarátmi. To takmer vždy končí zle, pretože nikto z nás nechce, aby o jeho chybách vedelo celé široké okolie. Totiž to okolie to nemusí s dotyčným myslieť dobre a vie takéto veci parádne zneužiť. A vy nemusíte vždy byť nablízku, aby ste ho ochránili pred posmechom či šikanou akéhokoľvek druhu, ktorá je následkom vašej kritiky, o ktorej teraz vedia všetci.
Možno sa vám stalo, že niekomu ste v dobrej viere dali konštruktívnu kritiku, ktorá aj bola opodstatnená, len ste nedali pozor na to, kto sa práve nachádza v miestnosti, a kritizovaný človek sa urputne bránil, nesúhlasil, vybuchol, a podobne. Potom na druhý deň alebo o dva prišiel za vami s tým, že on vlastne vie, že máte pravdu, ale nemali ste to hovoriť pred všetkými.
Druhá vec, možno ešte dôležitejšia – pravdivosť a oprávnenosť kritiky.
Musíte mať absolútnu istotu že to, čo kritizujete, sa zakladá na pravdivých a trikrát overených faktoch. Nie je nič horšie, ako keď sa ženiete za niekým so zakaleným zrakom, pripravenou kritickou rečou a on vás uprostred plamenného prejavu preruší s tým, že toto vôbec nie je jeho zodpovednosť alebo že tie „fakty“, ktoré ste dostali, sú len domnienky a chodbové reči.
Takže, čo z toho celého vyplýva?
Kritizujte čo najmenej, a ak už naozaj musíte, pripravte sa na to veľmi zodpovedne. Zozbierajte všetky dôkazy, dobre si premyslite si čo poviete (ak chcete, spíšte si body na papier). Ak sa na dotyčného hneváte, tak kritiku radšej nechajte na druhý deň, keď už „vychladnete“. Počítajte s tým, že dotyčný kritiku neprijme ľahko a možno bude nasledovať výbuch plaču, totálne popretie či odmietanie alebo prehnané obhajovanie sa. Alebo kritizovaný začne poukazovať na chyby iných, ktorých ste ešte nekritizovali a podľa jeho mienky by ste mali, skôr ako jeho. Na tieto účely je dobré mať spísaný pracovný poriadok alebo etický kódex, kde máte dopredu zadefinované, aká veľká je konkrétna chyba a aký následok má očakávať ten, kto ju spravil.
Na seminároch študijného Programu PROFESSIONAL získate veľa praktických a rýchlo aplikovateľných nástrojov, ktoré môžete naplno využiť pri práci s ľuďmi.
Autor článku: Katarína Pavlíková
